Naše najlepšie plážové volejbalistky Dominika Nestarcová a Natália Dubovcová sú spolu už siedmu sezónu. „Je to ako malé športové manželstvo,“ tvrdia svorne a je jasné, že sú v ňom obe šťastné a maximálne spokojné. Najviac by ich však potešilo, keby spoločné snaženie korunovali účasťou na olympijskom piesku v Rio de Janeiro.
Volejbal, alebo plážový volejbal
Dominika: Jednoznačne beach. Hrávala som extraligu v Pezinku, ale odkedy som skúsila beach, mala som v tom jasno. Spočiatku len v lete ako doplnok k volejbalu, ale neskôr som vedela, že beach je to, čomu sa chcem venovať naplno. Oslovil ma Natáliin otec, a tak sme to spolu skúsili a makáme doteraz. Beach zvíťazil najprv preto, že ma viac bavil, som v neustálom kontakte s loptou a hru si riadime samy. Teraz v tom vidím veľkú šancu dostať sa na olympijské hry, takže nad šestkami už ani nerozmýšľam a ani ich vôbec nehrám.
Natália: Volejbalové základy ma naučili v Slávii UK Bratislava, ale prvé úspechy v šestkovom volejbale som zažila so ŠŠK Bilíkova. Mala som šťastie na skvelých trénerov a spoluhráčky, hrala som v kadetskej a juniorskej reprezentácii, ale v maturitnom ročníku prišla zmena a začala som sa venovať už iba plážovému volejbalu. Na šestkový volejbal sa chodím už iba pozerať. Dnes je plážový volejbal to, čo ma najviac baví a čomu sa venujem naplno.
Predzápasové rituály
D: Rituály nemáme, ale je pravda, že ak vyhráme, na ďalší zápas sa snažíme veci urobiť približne rovnako ako predtým. Ak sa veľmi darí, nechávame si rovnakú farbu plaviek, v ktorých sme vyhrali. Samozrejme, operieme a vyfénujeme. (smiech)
N:Rituálom je rozcvička pred zápasom, ktorá je skoro stále rovnaká. Ak pred zápasom kýchame, nehovoríme si: Na zdravie!, ale Na výhru! (smiech)
Strava a jej obmedzenia
D: Nikdy som s jedlom nemala problém, ale je pravda, že asi posledný týždeň kontrolujem, čo zjem. Predsa len, už mám tridsať…
N: Niekedy som na raňajky jedla 10 pečív s džemom, ale v osemnástich mi zistili celiakiu a môj pohľad na jedlo sa úplne zmenil. Oveľa lepšie sa cítim, keď jem zdravo. No nie je to len o tom – jesť bezlepkovo, lebo to automaticky neznamená zdravo. Keď som doma, na raňajky si robím smoothies, veľa odšťavujem. Na turnaje si nosím vlastné raňajky: bezlepkové ovsené vločky, mak, kokos, oriešky, vanilku a škoricu, z ktorých si robím kašu.
Lodičky, alebo bosé nohy
D: Moje poradie je jasné: žabky, tenisky, naboso len na piesku alebo doma. Lodičky obujem tak raz, dvakrát za rok, keď sa niekam vyfintím.
N: Závisí to od toho, aký mám program. Ak som doma a utekám z tréningu na tréning, tak som najčastejšie v teplákoch. Väčšinu času som oblečená v športovom, takže potom sa veľmi rada nahodím „normálne“. Najradšej som, keď je teplo a môžem mať holé nohy. Šaty, sandálky a kraťasy, to je moje…
Ponorková choroba
D: Nehádame sa často, už sa veľmi dobre poznáme, a tak sa snažíme nerobiť to, čo tej druhej vadí. Samozrejme, ponorková choroba je naša „dobrá známa“, ale vieme ju zvládnuť. Ak už si nemáme čo povedať, tak sa jednoducho nerozprávame. Po nejakom čase to zasa príde samo…
N: Ak je medzi nami nejaký skrytý konflikt, tak to vidno aj na ihrisku. Som veľmi rada, že sa nemusíme hádať napríklad o tom, či bude zapnutá klimatizácia, kto má ktorú posteľ v hotelovej izbe, či má tá druhá neporiadok a podobne. Pokiaľ by to tak bolo, „nedožili“ by sme sa ani konca prvej spoločnej sezóny. Možno sú to maličkosti, ale keď s niekým bývate v jednej izbe takmer nonstop, tak urobiť z komára somára nie je problém. My však musíme spolu nielen prežiť, ale musíme byť v takom stave, aby sme spolu dokázali hrať čo najlepšie.
Sen o olympijských kruhoch
D: Čaká nás ešte veľa turnajov. Z nich sa nám počíta 12 najlepších výsledkov, ktoré dosiahneme túto sezónu a časť tej ďalšej. Dávame do toho všetko úsilie už sedem rokov, takže ak sa nám to podarí, splní sa nám sen! Neviem, čo by som za to dala, ale ak sa to podarí, viem, čo do toho dám.
N: Ešte nás čaká rok do uzavretia kvalifikačného obdobia. Na konci musíme mať 12 dobrých turnajových výsledkov. Nie je to o tom, čo by sme za to dali, ale čo pre to robíme práve teraz, aby sa to podarilo.
Podobné povahy
D: Sme úplne rozdielne. Nata je pokojnejšia, rozvážnejšia, aj keď na ihrisku by ste to často na ňu nepovedali. Ja som skôr výbušný typ a neviem si zahryznúť do jazyka, a to nielen pri športe.
N: Sme úplne rozdielne. Dominika je výbušná, ja naopak pokojná. Na ihrisku je to ale skôr naopak, mňa je počuť oveľa viac…
Najstaršia spomienka na tú druhú je…
D: Proti Natálii som hrala, ešte keď sa chystala na majstrovstvá Európy do 18 rokov. Predtým, ako sme začali spolu hrať, sme sa nepoznali, takže sme do toho išli bez spoločných zážitkov. Teraz ich už ale máme dosť.
N: Predtým sme sa nepoznali. Spojil nás až volejbal a dnes už ani neviem, kedy som Dominiku videla prvýkrát.
Najväčšie kúzlo plážového volejbalu je…
D: V tom, že je to krásny šport, ktorý sa hrá na úžasných miestach a vo výbornej atmosfére.
N: V tom, že aj keď hráme v desiatich stupňoch alebo v daždi, stále ho milujeme.
Najväčší relax
D: Relaxujem, keď som doma s priateľom, rodinou a psom. Rada robím aj iné športy, alebo si idem len tak sadnúť s kamarátmi na kávičku.
N: Oddychujem vtedy, keď mám konečne čas na niečo iné, ako volejbal. Po sezóne chodím na keramiku a jogu. A rada idem aj do divadla.
zdroj: http://www.miaumagazin.sk/home/domi-a-nata/
